Nešiel len po vydláždenej ceste

Priznáme sa, Lukáša sme mali v merku už dlhšie. Aj preto, že je jednoznačnou ukážkou toho, ako sa pod hradom Matúša Čáka pracuje s mládežou. V AS motivujú mladíkov k aktivite, ofenzíve, disciplíne, ale v prvom rade, aby vedeli, kde je bránka súpera. Rodák z Bánoviec nad Bebravou si pritom prešiel aj ťažkými obdobiami, keď buď nedostával dostatok herného priestoru, alebo ho postihlo zranenie. Jeho kariéra s určitosťou nie je beh po vydláždenej ceste...

Viac nám už prezradil on sám. "Futbal som začínal hrávať v Bánovciach nad Bebravou, kde som sa aj narodil a kde aj doteraz žijem. Mal som asi 6 rokov, keď som začal hrávať futbal. Na prekvapenie, do futbalu ma nedostal tatino, ale mamina, ktorá bola so mnou na štadióne v Bánovciach, kde prebiehal nábor detí. Doteraz si pamätám, že som sa bál a mal som strach. Ale keď som prvýkrát kopol do lopty, tak som vedel, že raz budem futbalistom, a to sa mi aj splnilo," začal rozprávanie o svojich začiatkoch s futbalom. 

Neskôr o nich hovoril ako o niečom, na čo nikdy nezabudne. "Nie vždy som bol útočníkom. Ja som si totižto prešiel asi každou pozíciou čo existuje. Bol som aj brankár, dokonca aj viackrát vyhlásený za najlepšieho brankára turnaja. Takže mám skúsenosti aj s tým. K postu hroťáka som sa dostal až keď som išiel do Trenčína v 10 rokoch a tréner videl vo mne, že som kanonier začal som hrávať na hrote. Ale nehrával som v mládežníckych časoch len na hrote, ale dlhú dpbu som hrával aj v strede zálohy, kde som sa dostal do výberov a do reprezentácie U15. Patril som vo svojom veku medzi najlepších stredopoliarov na Slovensku," hovoril zaujímavosti. 

Lenže, nie vždy všetko ide v živote ľahko. "Ale potom prišli zdravotné problémy, kvôli tomu, že som rýchlo rástol a moje telo to nedokázalo zvládnuť. Mal som bolesti pod kolenami a bolesti chrbta. S týmito zdravotnými problémami som sa trápil asi približne dva roky a boli to veľmi ťažké dva roky plné bolesti. Po dvoch rokoch, čo som bol v bolestiach, tak prišla ešte väčšia rana  - na tréningu ma fauloval spoluhráč a natrhol mi meniskus v kolene. Chvalabohu, že som nepotreboval operáciu, ale bolo to bolestivé. Po 3- mesačnej rehabilitácii som sa vrátil do tréningového procesu. Vtedy som mal asi tak 16 rokov a nebolo sa ľahké do toho znovu dostať a hrať v základe," pokračoval v ťažkom rozprávaní. 

Neskôr prišli svetlejšie futbalové časy. "Celú kategóriu U17 a aj v U19 prvý ročník som presedel na lavičke, ale vedel som, že na to mám a čakal som na príležitosť a tá prišla. Už si to nepamätám, s kým presne bol ten zápas, kde som dostal šancu, lebo sa nám nedarilo. Posledných 6 kôl sme nevyhrali, a tak prišla šanca a využil som ju na sto percent. V posledných 7 zápasoch som dal osem gólov a pridal pár asistencií," hovoril o tom, ako predsa len zvrátil osud na svoju stranu. 

Odpálil to v minulej sezóne. "Potom prišiel druhý ročník U19, kde sme sa stali jednoznačným majstrom ligy a bol som najlepší strelec s počtom 21 gólov. A to je číslo, ktoré mám momentálne v A- tíme na drese. Pamätám si ešte jeden zápas - bolo to na konci prvého ročníka v U19 proti Ružomberku a bol na zápase vtedajší tréner AS, pán František Straka a ten zápas mi veľmi vyšiel a tréner Straka si ma na druhý deň zobral do tréningového procesu. Bol som veľmi šťastný, že takáto príležitosť prišla po toľkých rokoch, čo som sa trápil so zraneniami," nechal sa ďalej počuť. 

Na záver to krásne zhrnul. "Boli aj chvíle, keď som si myslel, že nebude zo mňa futbalista, ale stále som veril, že keď budem tvrdo trénovať, tak budem mať šancu a treba ju využiť, a to som spravil. Povedal som si, že všetko sa pre niečo deje a toto je môj príbeh, ktorý mal takto dopadnúť," hovoril rozumne talentovaný útočník AS Trenčín Lukáš Mikulaj.