Pretože Karol pochádzal z obuvníckeho mesta, tak mu legendárny trénerLeopold „Jim“ Šťastný, ktorý neskôr pôsobil v Rakúsku a viedol aj ich reprezentáciu, vymyslel prezývku Kopýtko. A veruže tento mládenec bol s futbalovým umením na trávniku spätý ako čertovské kopýtko. Pretože v Partizánskom bola aj obuvnícka učňovská škola, tak sa do nej schádzali dievčatá a predovšetkým chlapci z celého Slovenska, čo malo za vplyv, že sa medzi nimi našli aj šikovní mládenci, ktorí sa dali na futbalovú drahú. Preto dorast bol veľmi silný a pravidelne pôsobil v najvyššej dorasteneckej lige. Medzi jej najlepších hráčov patrili Jokl a neskôr aj hráč Dukly Praha – futbalista roku 1967 Ján Geleta. Tu si Karol cibril svoje umenie a získaval futbalové ostrohy pod prísnym dohľadom svojho otca, ktorý v minulosti tiež hral za vtedajšie Baťovany futbal.
Pod drobnohľadom bol nielen svojho otca, ale aj trénermi prvoligových mužstiev, ktoré vtedy znamenali pre každého mladého talentovaného futbalistu svet. Takto sa ocitol v Slovane, kde hneď vo svojom prvom zápase v drese belasých v Československom pohári proti Dukle skóroval. V auguste toho istého roku debutoval aj v najvyššej československej súťaži proti Hradcu Králové. Hneď v ďalšom, proti ďalšiemu veľkému súperovi Spartaku Sokolovo Praha(Sparte) v lige strelil úvodný ligový gól. Svojím vstupom v Slovane nadchol nielen funkcionárov a trénerov Bratislavského klubu, ale aj lodivodov reprezentácie.

Preto ho zakrátko tréner Vytlačil, keď mal ešte stále len 18 rokov povolal v novembri na priateľský zápas do Záhrebu, kde nastúpil proti domácej Juhoslávii. Týmto sa stal najmladším Slovákom v histórii, ktorý nastúpil v drese Československa vôbec.Aj keď Kopýtkopodával v ligovom mužstve najčastejšie na poste vtedy ľavej spojky pravidelne výborné výkony, tak v repre nehral pravidelne, lebo svojim technickým poňatím bol často súperovými hráčmi nedovolenými prostriedkami odstavovaný od hry, takže spočiatku často laboroval. Ale pri triumfeSlovana v PVP v sezóne 1968/69 hrával pravidelne a svojimi výkonmi sa veľkou mierou pričinil k historickému úspechu. Svojimi presnými milimetrovými prihrávkami zásoboval hlavne rýchleho Jána Čapkoviča, ktorý, keď dostal prihrávku do behu, tak svojmu strážcovi rýchlosťou šípa unikol a brankárom zväčša nedal šancu. Pamätné sú Jankove góly proti AC Torino, Dunffermline, či aj samotný víťazný gól vo finále proti slávnej CF Barcelona 3:2.Réžiu v týchto góloch mal Karol, ktorý v Turíne v prvom štvrťfinálovom stretnutí strelil aj gól, čím Slovan vyhral na Talianskej pôde 1:0. Tento gól bol dosť nezvyčajný, ale predsa len svedčil o Joklovej schopnosti rýchlo futbalovo na ihrisku premýšľať a konať. Bolo to po zakončení akcie jeho mužstva, keď saspoluhráči vedno s ním vracali naspäť, aby mohli zastaviť turínsky útok z ich vlastnej obrany. Domáci brankár to chcel zrýchliť, tak rýchlo rozohrával, aby mohol preniesť hru na Slovanistickú stranu. Lenže tak nepresne, že trafil do chrbta nič netušiaceho a prekvapeného vracajúceho sa Karola. Ten sa otočil, rýchlo sa zorientoval tak, že loptu kopol ponad brankára do bránky. Všetkých to prekvapilo, ako domáceho brankára, aktérov na ihrisku, divákov v hľadisku, tak aj nás pri televíznych obrazovkách. Zrejme bol prekvapený aj rozhodca, lenže čo mu ostávalo iné, keď videl loptu v sieti, než ukázať na stred ihriska a odpískať gól? Aj keď po ňom súperovi obrancovia na trávnikoch neraz poľovali, po nadobudnutí skúsenosti, tréner Miško Vičan, zmenil spôsob jeho hry a dal ho na post tzv. stiahnutej ľavej spojky, čiže viac pôsobil v zálohe, ako na hrote útoku. Stadiaľ už nebol až tak ostro sledovaný. To mu vyhovovalo, lebo svojimi prihrávkami a réžiou robil hru svojho tímu.Keďže už nebol tak často zranený, tak sa častejšie ocitol aj repre výbere Jozefa Marka, ktorý mal po spackanej kvalifikácii na ME 1968, za úlohu dostať tím na MS 1970 v Mexiku. Keďže ľavú spojku v reprezentácii hral super strelec Joži Adamec, tak jemu pri vtedajšom klasickom systéme 4 – 2 – 4 bol najčastejšie prideľovaný post pravej spojky. Aj keď futbaloví znalci tvrdili, že tento post mu príliš nesedel, a že také dve individuality, ako Adamec – Jokl k sebe nepasujú, tak Karol sa nikdy nesťažoval a hral tam, kde ho tréner postavil. Dokonca aj na klasickom ľavom krídle. Určite si starí pamätnici spomenú, že on začal svojimi dvomi gólmi kvalifikáciu na MS v dvojzápase s Dánskom. Paradoxne tuto kvalifikáciu r. 1969 s Maďarskom 4:1, v rozhodujúcom – treťom zápase gólom aj ukončil. Viedli sme už 3:0, keď sa zdecimovaní Maďari chceli ešte čo to s výsledkom niečo urobiť. Súperov brankár Szenthmihályi stal až medzi jedenástkou a krajom šestnástky, aby pokrikom hnal svojich spoluhráčov dopredu. V tom sa takmer pri postrannej čiare, asi štyridsať metrov od brány zmocnilo lopty Kopýtko, aby z nevinnej situácie poslal technickú lobovanú loptu ponadmárne načahujúcehosa Szenthmihályiho do bránky. Toto bola lahôdka hodná pre ozajstných kúzelníkov lopty na futbalovom trávniku. To už bola posledná kvapka nadeje nášho protivníka a samozrejme radosť našich hráčov, ako aj nás hlavnevšetkých doma v Československu. Tento gól bol výsledkom kumštu bohéma tejto krásnej hry, ktorý sa svojou technickou vybavenosťou približoval tým najlepším hráčom z Brazílie. Futbalistu s desiatkou na drese, na ktorého sa chodilo hlavne v nedeľu na naše štadióny pozerať jeho umeniu, čakajúc v ďalší neopakovateľný zážitok, tisíce fanúšikov. Iste, možnože sa tu niektorým čitateľom bude zdať, že príliš glorifikujem túto osobu, ale verte, že aj v tých časoch sa hral výborný futbal a po našich trávnikoch behali osobnosti, ktoré by sa v špičkových zahraničných kluboch uplatnili prinajmenej tak, ako terajší. Ba, podľa mojich smelých úvah ešte vo väčšom rozsahu. Na Karola si hlavne brúsili zubyTalianske mužstva, a nie hocaké...Ale vtedy našespoločenské pomery tomu neboli vôbec naklonené. Takisto netreba zabúdať, iste mi pamätníci potvrdia, že pôsobenie hráčov v zahraničí bolo limitované pre všetkých futbalistov z celého sveta, lebo v každej krajine limitovali v mužstvách počet najčastejšie s dvoma, s výnimkou tromi hráčmi v základnej zostave. To, že bol záujem o hráčov ako Adamec, Dobiáš, Kuna, Szikora, Ján Čapkovič, Petráš, Pollák,Pivarník a iných, mi to pamätníci iste potvrdia. Medzi tých hráčov bezpochyby patril aj Karol Jokl, ktorý svojím umením dopomohol svojmu Slovanu k trom titulom majstra Československa, víťazovi PVP, ako aj našej reprezentácii k postupu do Mexika. Aj keď naše mužstvo v Mexiku dopadlo veľmi neslávne, ale Jokl patril medzi malo tých, ktorí nesklamali. V reprezentácii ešte odohral niekoľko kvalifikačných zápasov na ME 1972, ale potom sa v dvadsať siedmich rokoch z repre výberov vytratil a svoje služby odovzdával už len v svojom materskom klube. V sezóne 1974/75 keď už ho viedol Jozef Vengloš ešte pomohol pamätnom zápase v derby proti Interu - keď sa o titule týchto dvoch mužstiev na Pasienkoch rozhodovalo v poslednom kole ligového maratónu - získať titul a odišiel do rodného Partizánskeho. Mnohí sa čudovali, že prečo tak skoro, keď tridsať rokov to ani vtedy ešte nebol vek na odchod zo slávy. Ale z osobných dôvodov, ktoré boli futbalového, ako aj civilného razu sa rozhodol ako rozhodol.

Karol Jokl ( 29. 8.1945 – 28.10.1996)
Za Slovan Bratislava odohral v prvej lige 238 zápasov a strelil 68 gólov, pretože častejšie na góly prihrával. V sezóne 1968/69 sa výraznou mierou podieľal na úspešnom ťažení Slovana Bratislava v Pohári víťazov pohárov. Bol skutočnou oporou víťazného mužstva. V semifinále proti AC Turín sa mu podarilo aj skórovať. Po sezóne 1974/75, v ktorej získal s belasými titul odišiel do Baníka Prievidza.
Reprezentačná kariéra:
Na svoj prvý zápas v najcennejšom drese nastúpil Jokl v novembri 1963 v Záhrebe proti Juhoslávii. Mal vtedy len 18 rokov a stal sa najmladším Slovákom v Československej reprezentačnej histórii vôbec. Za reprezentáciu odohral 27 zápasov a 11-krát skóroval. Na MS 1970 v Mexiku patril k oporám československého výberu a odohral všetky tri zápasy.
V roku 1994 sa stal asistentom Dušana Galisa pri kormidle Slovana Bratislava. Opäť sa vrátil do veľkého futbalu. Po zápase s Lokomotívou Košice 28. októbra 1996 ho zradilo jeho veľké futbalové srdce. Zomrel priskoro vo veku 51 rokov.
majster Československa 1970, 1974
víťaz Československého pohára 1969, 1974
víťaz Slovenského pohára 1970, 1974
účastník MS 1970 v Mexiku

v ankete "Futbalista storočia na Slovensku" obsadil 5. Miesto.
Veľký futbalový elegán, bohém a brilantný technik odišiel priskoro.

Športu zdar a futbalu zvlášť želá – Zomi.