Podarilo sa im to, čo si zaumienili - postúpili na MS U20 do Indonézie. Je to obrovský úspech pre slovenský futbal. Žiaľ, vo veľkom čítame a počúvame, ako naši hráči slabo hrali. K tomu povieme zatiaľ iba toľko, že - každý kuchár musí variť len z toho, aké má ingrediencie.

Sekundy od hlbokého neúspechu

Postup a úspech našich mládežníckych reprezentantov si musíme vážiť. Vôbec sa nemusel stať. Dlho- predlho to aj tak vyzeralo, že zverenci Alberta Rusnáka odídu z turnaja s dlhým nosom. A tak trochu aj s hanbou. Chápeme, že široká odborná i laická futbalová verejnosť od nich chcela úspechy, ale občas sme mali pocit, že chce tak trochu zázrak.

Naši hráči dokázali pred turnajom zdolať veľké mužstvá a aj s nimi hrať - áno, to bola pravda. Aj v marci zdolali Portugalsko a Holandsko, dve skutočne silné svetové značky. Bolo to však v priateľskom zápase. Tak trochu sa zabudlo, že Nemci s nami v prvom zápase vytreli podlahu... Sú to však stále mladí chlapci, to, prosím, majme na zreteli. Väčšina z nich ešte nezajedá ligový chlebík, má minimálne ligové skúsenosti, jednoducho, tí mladí chlapci sú iba na začiatku kariér.

Priznáme sa, mali sme pocit, že istí ľudia mali pred šampionátom veľké oči. Pritom, naši hráči hrali domáci šampionát, mali vytýčený cieľ a naozaj hneď na úvod skutočne ťažkého protivníka - Francúzsko. Tento súper nám ukázal, ako nielen fyzicky, ale aj futbalovo odskočený od nás je. Dostali sme facku reality. Naši hráči po nose. Ten zápas sa ťažko hodnotil. Jednoducho nebolo o čom. Kvalita súpera nás zmietla z ihriska a Rusnákovo mužstvo tvrdo narazilo.

Možno aj dobre. Proti Talianom to už bolo iné predstavenie. Minimálne nie také jednoznačné. Povedzme si však na rovinu - Taliani sú kvalitatívne na inej výkonnostnej úrovni. Predsa sme sa však dokázali "pozbierať", čo nebolo pre mladé duše našich hráčov vôbec jednoduché. Áno bojovali, áno dreli, áno dali tam 100% - ale dokedy ideme toto na Slovensku chváliť? S Talianmi sme podľa nás očakávane prehrali, aj keď pri nejakej zhode okolností nám tam mohlo niečo padnúť. Reálne ale nemálo z čoho. Vpredu sme hlavne v prvom polčase neexistovali. Neskôr prišli náznaky, cestu ukázal Mišovič, ktorý svojou rýchlosťou trochu urobil obrane súpera vetry. Ale bolo to málo. To sme videli všetci. To mrzelo najviac.

Proti Rumunsku prišiel čas na nápravu. Predošlé dva zápasy, nech aké boli, mohli odísť do stratena. Prípadnou výhrou sme si mohli zaistiť zápas o 5. miesto. Väčšia motivácia vari neexistovala. Rumunsko však nebol súper rangu, ktorý si pred nás klakne a pustí nás k víťazstvu, pretože veľmi veľmi chceme. Stal sa opak. Naša snaha nás zväzovala. Priznal to aj tréner Albert Rusnák. Čo však bilo do očí bol fakt, že vpredu sme opäť toho ukázali málo. Naozaj veľmi málo. Tam ťažko niečo hodnotiť. Vedomé veci v našom ponímaní naozaj akoby ani neexistovali. Bolo to veľakrát o náhode. O čistej náhode.

Boli sme na pokraji turnajového zrútenia. Sekundy nás delili od konca, bez streleného gólu. Dojem z nášho mužstva bol veľmi, veľmi zlý. Nechceme si ani predstaviť, čo by sa na Slovensku dialo - keby nepadol Grigerov gól. Tento gól padol z neba. Veľa zmenil. Vlial nádej. Ponúkol druhú šancu. Pomaly stratenú.

Vážme si!

Hovorí sa, že nový deň, nový zápas. Naši hráči mali pred utorkom ťažkú úlohu - zdolať rakúskeho protivníka. Ktorý zase, bol reálne kvalitatívne lepší. Mal vo svojom strede naozaj kvalitných hráčov. My sme sa veľmi nemali oprieť o čo. Veriť, snívať, že razom začne fungovať niečo, čo 3 zápasy dobre nefungovalo, tak to nejde. Dobre sme to odhadli, keď sme napísali, že zápas s Rakúskom bude o tvrdej práci, že budeme trpieť. Tak to aj vyzeralo...

V úvode sme boli priklincovaní vzadu. Slnko však nad nami predsa len začalo vykúkať...Najprv sa hneď v úvode zranil kapitán a tvorca hry súpera Omič. Neskôr ľavý obranca. My sme napriek tomu vyzerali zle. Veľmi zle. Vzadu sme to ako- tak silou vôle a za pomoci stopérov a brankára Hrdinu udržali. Strácali sme však loptu, otváranie hry riešili nákopom... Bohužiaľ, toto bola realita. Ku cti našim hráčom však slúži, že bojovali. Zo všetkých síl. Na konci polčasu sa opäť o čosi viac vyjasnilo - po červenej karte sme mali pred sebou druhý polčas v početnej výhode. Čo sme chceli viac?

Dokončíme to rýchlo - vyhrali sme 1:0, keď nám postup vystrelil krásnou strelou ľavý obranca Samuel Kopásek. Po zápase to bolo radosti... Oprávnenej. Opýtame sa však - nie je, podľa videného a podľa reálneho stavu mužstva, toto malý zázrak, naozaj jedinečný úspech pre týchto chlapcov, slovenský futbal?

Viete, kritizovať je ľahké. Naozaj všetci videli, že sme hrali slabo. Že sme mali slabú organizáciu hry, otváranie hry a tieto veci - to nech si rozoberú tréneri a odborníci. Na to ich máme. Treba si však povedať aj B, že naši hráči, ktorí nás na turnaji reprezentovali majú svoju kvalitu, svoje limity. Všetci išli nadoraz, aj keď niektorí naozaj vyzerali byť zviazaní. Je to normálne. Je taktiež normálne priznať si, že niektorí hráči nie sú ťahúni, kľúčové postavy vo svojich tímoch, jednoducho, majú reálnu kvalitu. Myslíme si, že takú, aby ukázali viac (pri fungujúcom systéme), ale aj takú, aby sme im prehry s Talianskom a Francúzskom prepáčili. Cieľ splnili.

Musíme zapracovať. Na všetkom. Zohrať sa, nájsť spôsob, ako byť pre bránu súpera nebezpeční. Musíme ukázať viac. Teraz nám to "prešlo", v Indonézii môžeme tvrdo naraziť. Veci nezačnú fungovať lúsknutím prsta. Potrebujeme tvrdo zapracovať na veciach, v ktorých sme boli vyzlečení donaha. Kóša, Hollý, pri dobrej konštelácii Jambor a ďalší môžu ukázať viac. A veríme, že ukážu. Tak uchopme to, čo sme od futbalového Boha dostali a pracujme. To je naša jediná cesta.