Legendárny TV komentátor Karol Polák osvetlil, že títo dvaja mládenci sú odchovanci z druhého brehu Dunaja, v ktorom vedno vyrastali od žiackych rokov v drese Červenej hviezdy Bratislava. Aj keď z tohto spomínaného klubu ČH už dávnejšie hráči prešli do novo tvoriaceho sa Slovnaft Inter Bratislava, ale v mládežníckych celkoch v Červenej hviezde  neustále vyrastali mladé talenty, ktoré rok čo rok končili aj v prvoligových kluboch – bratislavsky Slovan a Inter nevynímajúc. Takto sa stalo aj vtedy v ročníku 1967/68, keď na Pražskej Letnej proti práve renomovanému čs. majstrovi Sparte nastúpili v útoku hráčov z Tehelného polia tieto dve rýchlonohé tykadla, ktorí na prvý pohľad boli na nerozoznanie, lebo medzi nimi – kto je starší mladší -  bol rozdiel iba niekoľko minútový. Znamenalo, že na ihrisku sme mali v osobách týchto dvojičiek istú raritu, lebo zatiaľ náš futbal doteraz aspoň na najvyššej úrovní niečo také nepoznal.Oboch svojimi prihrávkami do behu zásoboval Karol Jokl, a oni svojou rýchlosťou   a gólmi majstrovskúobranu rozleptávali do konečného rezultátu 1:4 z pohľadu majstra z Letnej. Obaja títo mládenci boli nie rýchli, ale enormne rýchli...Čo bolo  v útoku týchto hráčov veľkou zbraňou.  Janko, ktorého silnejšou stránkou bola ľavá noha sa hneď uchytil a hral na ľavom krídle a rýchlo sa dostal cez olympijského mužstva ČSSR až do A družstva reprezentácie. Pretože Jožko, o ktorom je teraz moja hlavná reč, mal v útoku konkurenciu  hráčov akoJokl, Cvetler, Laco Móder, ale aj talentovaný objav Hlavenka, veľkú konkurenciu, tak zväčšia zaskakoval, kde bolo treba a zatiaľ  nemal  stabilné miesto. Ale skúsený tréner  Miško Vičan, ktorý so svojim mužstvom začal v sezóne 1968/69 ťaženie na PVP,  usúdil, že by bola veľká škoda, aby jeho rýchlosť – ktorý vraj vedel 100 metrov za 10,8 (Janko bol trošku pomalší, ale tiež veľmi rýchly...) – nevyužil. Preto mu našiel miesto v strede poľa vtedy v záložnej dvojici, kde svojou rýchlosťou, ale aj prihrávkami dopĺňal staršieho a skúsenejšieho kolegu – reprezentanta Ivana Hrdličku.Takto Jožo svojimi výkonmi s bratom a spoluhráčmi   sa zaslúžil o najväčšie úspechy v ére Slovana Bratislava a pomohol tomuto klubu zapísať sa v histórii na piedestál Česko – Slovenského futbalu.Z čoho najvyznámnejší úspech bol so Slovanom zisk Pohára víťazov národných pohárov (PVP) a v reprezentácii k zlatej z ME 1976. Aj keď na prelome 60/70-ich rokov minulého storočia bol v drese ČSSR neodmysliteľnou súčasťou brat Janko, tak Jožo sa do národného mužstva dostal až v r.1974, keď už Jano v repre končil. Takže  v spoločnom drese s lvičkom na prsiach sa na trávniku nestretli, lebo Jano práve na jar v spomínanom roku proti NDR končil a Jozef na jeseň práve proti súperovi z tej stej krajiny začínal. Ako spomínam, že Jozef zvykol zaskakovať tam kde bolo najviac potrebne, tak v  reprezentácii sa ocitol už na novom poste stredného obrancu, čiže skôr zadného stopéra vo dvojici s A. Ondrušom. Tu vynikal svojou rýchlosťou, kde v súboji mu táto jeho prednosť natoľko pomáhala, že nemusel faulovať a za celu svoju kariéru nedostal čo len jedinú žltú kartu. Skratka, vždy bol pri lopte rýchlejšíako súperovi hráči a veľmi dobre hral aj hlavou. Pre mňa pamätné zápasy odohral v dvoch štvrťfinálových zápasoch proti Sovietskemu zväzu 2:0 v Bratislave a

2:2 v Kyjeve, kde ubránil posledného držiteľa zlatej lopty UEFA z roku 1975, Olega Blochina. V Záhrebskom semifinále 3:1 proti Holandsku, zasa eliminoval veľkého Johana Cruyffa.

Veľkému Johanovi vtedy vytiekli nervy, fauloval, dostal žltú kartu, takže v boji o tretie miesto s domácimi Juhoslovanmi pre dve žlté karty z predchádzajúcich stretnutí už nemohol nastúpiť. Aj vo víťaznom finálovom súboji proti NSR hral vynikajúco až do posledných síl. Lenže po menšom zranení a vyčerpaní síl bol v predlžení striedaný, takže úspešné jedenástky nášho mužstva - ktoré znamenali historické prvenstvo a zisk zlatých medaily na ME1976 - „iba“ sledoval. Po ME 1976 ešte reprezentoval, ale už iba v roku 1977, lebo bol krátko zranený a z repre dresu vypadol. Zvykne vravievať, že so Slovanom získal najväčšie triumfy v lige a pohári ČSSR prakticky s hráčmi dvoch generácií. Ta prvá bola pod kapitánom Alexandrom Horváthom ako Vencel,  Zlochovci, Fillo, Hrivnák, Hrdlička,Jokl,Cvetler, L.Móder, Bizoň a jeho brat Janko a tá druhá generácia okolo kapitána Antona Ondruša, ale ešte stále skvelých: Vencel, Jokl, brat Janko, ale už aj majstri Európy Pivarník, Ondruš, Gogh, Švehlík a Masný.

Teraz pri uvedení futbalových osobnosti v novo zriadenej SSSF sa ocitlo meno Jozef Čapkovič možno pre niektorých trocha s prekvapením, ale podľa mňa Karol Dobiáš v televíznom vyhlásení mal pravdu...

Jozef Čapovič– 11.1.1948 Bratislava

-rýchly záložník, obranca, aj keď začínal ako útočník.Hral v ČH Bratislava (1966 – 67),Slovan Bratislava(1967-77), Dukla Praha 1977, Slovan Bratislava (1977 – 79) a Slovan Viedeň.

Reprezentoval 16 krát (1974 – 77). Na ME 1976 získal zlatú medailu.So Slovanom Bratislava vybojoval PVP (1969), tri tituly majstra ČSSR (1970, 1974, 1975), Dva krát Čs. pohár(1968, 1974), štyri krát vyhral skupinu Interpohára. V lige odohral 281 zápasov (1967 – 79) a dal 25 gólov.

Futbal zdar želá Zomi.